Kniha: Kde si sa vydala, tam si mlieko pýtaj

,,V ten večer som zo starorodičovského domu odchádzala so stiahnutým hrdlom. Neodpustenie je totiž jedno z najťažších životných bremien a nie každý je schopný úprimne odpustiť. 
Zato odpustenie je silným prejavom sebalásky a lásky k ostatným ľuďom. Výstupenie z bludného kruhu zničujúcich emócií, ktoré zalievajú dušu smútkom. 

Odpustenie a láskavosť totiž považujem za alfu a omegu nášho života."

Práve som dočítala román od Júlie Marcinkovej, etnologičky, ktorá v ňom mapuje históriu svojej rodiny v dedinke Poluvsie (Rajecké Teplice) v rokoch 1860-1944.

Knihu som si kúpila na odporučenie Jany Arachnel Gorst a zasiahla ma tak mocne, že odporučenie posúvam ďalej.

Myslím si, že emócie a pribehy predkov, ako popísala autorka poznáme aj my. Teda ja určite. A tieto staré príbehy by nemali byť zabudnuté, lebo ako sa píše v závere knihy: vieme si navzájom pripraviť ťažký život a to len preto, lebo sa staráme do toho, ako majú žiť iní. A že tvrdšie ako chlapská päsť je zatvrdnuté srdce.

Inak ja som si tu slovíčko odpustenie nahradila pomenovaniami prijatie, pochopenie, zmierenie.

Nedoporučujem citlivejším povahám čítať druhú polovičku knihy na verejnosti…
preplakala som skoro všetky strany .