Rozpad identity - vlastná skúsenosť. Časť druhá.

Pred časom som sa rozpísala o rozpade identity po prechode zmenou. Po mojom odchode z práce nasledovali roky, ktoré neboli jednoduché. Všimla som si fázy: - únava a neschopnosť pracovať pod tlakom - strach z prázdnoty- smútok 

Dnes sa chcem povenovať SMÚTKU. Pochopila som, že smútok za starým " ja" je skutočný smútok.- neprišla som len o prácu - prišla som o pocit, že som silná, kompetentná, obdivovaná - o pocit, že viem, kto som a kam patrím.  Strata identity si zaslúži smútenie. Spoločnosť však na to nemá rituál. Bránila som sa smúteniu…snažila som sa hneď naštartovať nové projekty. Znehodnocovala som svoj starý život - že bol toxický, neautentický, nevedomý… atď. Až mi docvaklo, že ZRÁDZAM samu seba, keď chcem odhodiť.. amputovať svoju časť. Uvedomila som si, že toto moje JA:- ma držalo nad vodou celé roky- bolo mojim domovom - niečo ma to stálo, ale veľa mi to aj dalo - bolo odvážne, silné a robilo, čo najlepšie vedelo. Hľadala som cestu, ako pustiť to, čo mi neslúži, bez toho, aby som zradila samu seba. Ako? Pátrala som, čo mi chýba na mojom starom JA. Nie - chýba mi práca v banke, ale že mi chýba:- pocit, že niečo znamenám- že som dostávala rešpekt- že som bola schopná niesť zodpovednosť A potom… pomaly sa vynáralo poznanie, že nová verzia nevznikne popretím starého, ale jeho INTEGRÁCIOU. Ponechávam si múdrosť, silu, zodpovednosť a cit pre systém, ale bez sebazničenia a bez nutnosti dokazovať svoju hodnotu. Oplakala som všetky verzie reality toho, čím som mohla byť, keby som zostala. Aj to má právo byt odplakané. Smútok neznamená, že sme prijali zlé rozhodnutie, len že sme milovali niečo, čo bolo veľmi doložité. Smútok patrí k nášmu prežívaniu, veď prechádzame stratami. Uzemňuje, sprítomňuje a potrebuje čas. Spomínam si na rozprávku V hlave. A na jeho dôležitosť… na ceste k radosti. Uznala som jeho miesto. Už mi nefungovali úniky v podobe divokých párty a večierkov. Konečne. Ako to máte so smútkom vy?